Nejeden krát som lámal palicu nad týmto talianskym spolkom. Zakaždým sa im podarilo vylízať sa z inkasovaných rán. Kolísavú kvalitu ostatných nahrávok však bolo potrebné zastabilizovať čím skôr. Už predchádzajúca radovka „Into the Legend“ načrtla akési pozviechanie sa a zábleskami pripomenula ligotajúcu sa slávu minulých časov.

RHAPSODY OF FIRE – The Eight Mountain

Novinku možno bez ostychu pasovať za najlepšiu dosku od návratového diela „The Frozen Tears of Angels“, dokonca nie je príliš vzdialená legendárnym kúskom zo začiatku diskografie. Opäť akoby sa do kapely vrátila inštrumentálna ľahkosť a uvoľnenosť, ladnosť mohutných refrénov, vzletnosť melódií a hlavne nenútená zábavná výpravnosť. Práve tá konečne pôsobí prirodzene, nie príliš prebujnene a rozťahane.

Ambície a sebavedomie albumu potvrdzovalo aj angažovanie bulharského Národného symfonického orchestra, dvoch zborov čítajúcich spolu takmer dvadsiatku vokalistov a Sebastiana Levermanna (vokál a gitara ORDEN OGAN), ktorý sa postaral o mix a následný mastering. Ak pominieme kompiláciu znovu nahratého výberu toho najlepšieho „Legendary Years“, tak „The Eighth Mountain“ je prvým riadnym štúdiovým zásekom prezentujúcim zručnosť Manuela Lottera (bicie) a hlasovú vybavenosť Giacoma Voliho. Ten je viac než adekvátnou náhradou za svetobežníka Fabia Lioneho, ktorého miestami i pripomína. V jeho prejave nechýba potrebná dramatičnosť aj napätie, intenzita a dravosť, ale i príhodná vláčnosť a hebkosť.

Na obavy ohľadom konzistencie a vyváženosti materiálu vyplývajúce z jeho dĺžky, ktorá predstavuje čosi vyše hodiny, možno zabudnúť. Postaralo sa o to umne zvládnuté dramaturgické usporiadanie piesní a ich vyrovnaná kvalita. Nezastaviteľné bicie, lavína gitarových riffov a útočný vokál nás zasypú hneď v úvodnej „Seven Heroic Deeds“. V obdobnom „speedovom“ trysku sa nesú i „Master of Peace“ či „Clash of Times“ – obe s výrazne klenutými refrénmi a sólom s neoklasickým nádychom v druhej spomenutej. V nasadení nepoľavujú ani „Rain of Fury“ a „The Legend Goes on“, ktoré disponujú chytľavými melódiami a zdobenými gitarami.

RHAPSODY OF FIRE

Farebnosť nahrávky zdôrazňujú o čosi pomalšie, ale zato členitejšie a výrazovo pestrejšie „White Wizard“ a „The Courage to Forgive“ s rozpínajúcim sa orchestrom, ťaživými zbormi a dychberúcim ženským operným vokálom. O baladické momenty nie je núdza u „manowarovsky“ majestátnej a hrdej „The Wind, the Rain and the Moon“ a úprimne precítenej „Warrior Heart“ s uhrančivou flautou.

Opakujúcimi sa slabinami posledných albumov boli tie najrozsiahlejšie skladby. Len príležitostne núkali zaujímavé momenty, chýbala im potrebná gradácia a hoci aj malý záblesk nápadu bol utopený v nezáživných naratívnych medzihrách. Piesne „March Against the Tyrant“ a „Tales of a Hero’s Fate“ sú toho úplným protikladom. Núkajú zručne a príťažlivo vrstvené nové a nové motívy vrcholiace v skvostných refrénoch s úžasným gitarovým rozprávačstvom. Záver disku patrí opäť charizmatickému vokálu už zosnulého Christophera Leeho.

Obsah aktuálneho kotúča RHAPSODY OF FIRE je pozitívnym prekvapením. Nieže by ponúkal niečo prelomové a nové, ale konečne po sérií nudných a čiastkovo úspešných dielach sa klávesákovi Alexovi Stratopolimu podarilo priblížiť k podstate úspechu pôvodných nahrávok z konca deväťdesiatych rokov, ktoré vyšli ešte pod značkou RHAPSODY. Teda so zameraním na pieseň ako takú, vábivé melódie, nevyhnutný emočný element, prirodzene sa javiacu epickosť a priechodnú húštinu symfonických prvkov, ktorou sa netreba predierať mačetou.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk